Vyvolený alebo vymyslený národ?

Vyvolený alebo vymyslený národ?

Ľubomír Jaško, SME, 8. 1. 2016

 Ari Šavit, Země zaslíbená, preložil Radim Klekner,  Host 2015

Šlomo Sand, Jak byl vynalezen židovský národ, preložili Veronika Bránišová, Přemysl Houda, Olga Sixtová, Rybka Publishers 2015

 

Národy si často o sebe namýšľajú, že sú vyvolené. Jeden národ to má priamo v „rodnom liste“. Príbeh moderného židovského štátu je v mnohých ohľadoch výnimočný, našťastie však v jeho vnútri žijú autori, ktorí odvážne a s intelektuálnou poctivosťou otvárajú otázky nepríjemné pre ideológov. 

 

Ari Šavit je novinár. Bol výsadkárom izraelských ozbrojených síl, potom vyštudoval filozofiu. Predsedal Asociácii pre občianske práva a dvadsať rokov pracuje v denníku Haʼarec. Jeho Zasľúbená zem sa stala bestsellerom New York Times.

Šlomo Sand je zakotvený v akademickom a vedeckom prostredí. Izraelský historik sa špecializuje na dejiny nacionalizmu a politické dejiny 20. storočia. Prednáša na fakulte humanitných štúdií Telavivskej univerzity. Svojou prácou vyvolal výrazné reakcie odbornej i laickej verejnosti. Pre jedných je užitočným boriteľom mýtov, pre iných škodcom, zradcom národa a antisemitom.

 

Príbeh milovanej vlasti

Šavit verný publicistickému štýlu nejde až k  metafyzike izraelského národa. Najviac ho zaujíma budúcnosť izraelského štátu.

Skúma životný príbeh svojej vlasti. Je s ňou podstatne spojený, ale priznáva existenciálnu úzkosť. „Upadli sme my Izraelci do bezvýchodiskovej tragédie, alebo sa môžeme ešte pokúsiť o vlastné znovuzrodenie, zachrániť samých seba rovnako ako krajinu, ktorú toľko milujeme?“

Šavit postupne prechádza zlomovými bodmi, ktoré podstatným spôsobom ovplyvnili príbeh sionistického hnutia a izraelského štátu. Pri niektorých načrel do rodinnej histórie (prastarý otec Bentvič  zorganizoval ako britský gentleman púť chudobných židov do krajiny predkov). V súvislosti s novšími obrazmi píše ako novinár – navštevuje aktérov udalostí, rozpráva sa s nimi a prináša ich výpovede.

V úvode sa nevyhol romantickému tónu. Prifarbuje rozprávanie patinou výnimočnosti až sa čitateľovi podobá na hocijaké iné budovateľské rozprávanie.

Plán na založenie židovského štátu nepovažuje za kolonializmus, ale za možnosť zachrániť prenasledované masy. Sionistickí „pionieri“ Izraela nechceli potláčať, ale oslobodiť. Neplánovali krajinu využiť k vlastnému prospechu, ale chceli do nej investovať.  

 

Súdržnosť a tvorivosť

Sionistické hnutie znamenalo pokus o alternatívny životný štýl. Už v roku 1909 vznikla prvá malá komúna. Žiadna práca nebola nedôstojná, žiadna úloha nesplniteľná. Priekopníci kibucov priniesli so sebou avantgardu a revolučné nadšenie.

Prví židovskí farmári na území palestínskej provincie pod britským mandátom ukázali to, čo aj v ďalších fázach garantovalo prosperitu: vytrvalosť, invenciu a podnikavosť. Na farmách, kde prisťahovalci pestovali vychýrené pomaranče, sa zdalo, že Palestínci budú z toho profitovať. Na konflikt nikto nepomyslel.

Postupne sa harmonické súžitie rozpadlo. V roku 1940 si predseda židovského národného frontu poznamenal: „V tejto zemi nie je miesto pre dva národy. Nesmie tu zostať jediná arabská dedina.“ Zrodilo sa nové vnímanie reality: buď my alebo oni, život alebo smrť.“

V druhej polovici storočia sa do popredia dostali masakry a nenávisť. Začalo obdobie schizofrénie. Je dovolené v mene židovského štátu (a v mene miliónov židovských obetí) páchať neprávosti? Alebo sú nutné v záujme prežitia?

Šavit je praktický prívrženec mieru. Vie, že pozícia Izraela je náročná, ale očakáva naplnenie najvážnejšieho sionistického projektu: rozdelenie krajiny. Niet inej vízie ako pokrokový, vnútorne súdržný a kreatívny Izrael. 

 

Vymyslený národ

Historická práca Šloma Sanda je „iná káva“. Obohatená vedeckou metodológiou a množstvom prameňov, ale súčasne taká, po ktorej sa nezaspáva. Cynický sekulárny intelektuál sa porátal s biblicky inšpirovaným mýtom o jednom židovskom národe, ktorý si po dlhom putovaní dejinami a celým svetom postavil vlastný štát.

V úvode priznáva osobné pohnútky. Sám je obklopený mnohými ľuďmi, ktorí nezapadajú do obrazu pravého Žida. Žijú v Izraeli s podceňovaným pôvodom či identitou, odmietaní a druhotriedni občania, cudzinci vo svojej vlasti.

To všetko preto, lebo Izrael si nezvolil cestu politického národa, ale „s pomocou archeológov, historikov a antropológov boli zhromaždené najrôznejšie zistenia, ktoré potom novinári a historici podstatne vylepšili a z tejto chirurgicky prikrášlenej minulosti nakoniec vzišiel hrdý a krásny portrét národa.“

Sand považuje dejinný príbeh Židov za ideovú pomôcku vytvorenú sionistickými ideológmi v 19. storočí. Je dejinnou iróniou, že pokiaľ niekto v Európe dávnejšie tvrdil, že Židia sú príslušníkmi jedného národa cudzieho pôvodu, bol označený za antisemitu.

Naopak dnes je za antisemitizmus označovaný postoj, že Židia nikdy neboli a dosiaľ nie sú jednotným ľudom či národom. Šlamo Sand je presvedčený, že Židia vždy tvorili len významné náboženské komunity po rôznych častiach sveta, ale nie sú ethnos s jednotným pôvodom putujúci po svete v permanentnom stave vyhnanstva.

 

O večných vyhnancoch inak

Sand je nekompromisný vo vzťahu k dávnej i nedávnej minulosti. K žiadnemu násilnému vyhnaniu zo „Zasľúbenej zeme“ nedošlo. Rimania masové vyháňania nepraktizovali a dôkazy o nútenom exile neexistujú.

Kam sa potom ale Židia v tomto období podeli? Zostali v Palestíne a v začiatkoch islamskej expanzie konvertovali k islamu. A odkiaľ pochádza židovská populácia rozptýlená v blízkovýchodnom, stredomorskom a  európskom regióne? Judaizmus bol misijným náboženstvom (hoci to dnes tak nevyzerá), ktoré sa šírilo a získavalo nových stúpencov, a to nielen v okolí Palestíny.

Od včasného stredoveku bola teda väčšina Židov na svete potomkami národov, ktoré nikdy na územie Palestíny nevstúpili. To má dôsledky na súčasnú morálnu oprávnenosť okupácie palestínskych území. Teórie Sanda - historika sa stávajú súčasťou politickej polemiky.

Inou extrémne paradoxnou kapitolou z histórie sionizmu je mobilizácia biológie na podporu myšlienky o základoch starovekého židovského národa. Hľadanie typicky židovských lebiek začalo zo strany sionistických autorov ešte pred nacistami.

Arthur Ruppin, zakladateľ katedry sociológie na Hebrejskej univerzite, chcel  okolo roku 1930 takýmto spôsobom dokazovať menejcennosť palestínskych domorodcov. A ešte v 80-tych rokoch vychádzali v publikáciách telavivskej univerzity články o genetike Židov.

 

Demokratický a otvorený Izrael

Sionistický pokus o definovanie židovskej dedičnosti a koketovanie s eugenikou nemalo pre zvyšok sveta tragické dôsledky ako nacistické blúznenie. Nakoniec však ide o čierny tieň v procese hľadania kolektívnej identity.

Sand nechce Izrael vygumovať z mapy preto, lebo vznikol na základe pochybných argumentov. V tom sa vôbec nelíši od ostatných. Žiada, aby Izrael pokročil v garancii rovnosti pre všetkých svojich občanov.

Odmieta etnicky a nábožensky vylučujúce definície občanov Izraela. Chce túto krajinu otvoriť všetkým, ktorí trvale žijú na jej území.

Obaja, Šavit i Sand, píšu v prospech otvoreného a demokratického Izraela.  Demokracia sa zdá byť vo vzťahu k nepriateľskému okoliu slabosťou, ale jedine takýto charakter izraelského štátu dáva zmysel aj tým, ktorí nestoja  pravidelne v kaftanoch pri Múre nárekov.

Teď už vám neuteče ani řádek.

Co se děje v naší redakci i jaké knihy připravujeme, najdete v pravidelném souhrnu ve své e-mailové schránce.

Váš e-mail byl úspěšně přihlášen k odběru. Nezapomeňte adresu potvrdit.

Přihlásit se

Správa účtu

Přehled objednávek Změna osobních údajů Změna hesla
Odhlásit se