Hubárka sa stratila vo svojom detstve

Hubárka sa stratila vo svojom detstve

Denisa Ballová, Deník N, 1. 3. 2019

Druhý román Viktorie Hanišovej rozpráva príbeh mladej ženy, ktorá sa snaží vyrovnať s traumou z detstva

Volá sa Sára, no všetci jej hovoria Sisi. Hoci jej meno môže znamenať aj "princezná", Sára z románu Viktorie Hanišovej Houbařka (Host, 2018) má od toho veľmi ďaleko. Žije sama v rozpadajúcej sa chatrči na Šumave a živí sa zberom húb. Má 25 rokov a len rutinu, ktorá jej pomáha prežiť ďalší deň.
Čo sa Sáre stalo? Prečo sa od nej odvrátila rodina? A prečo strávila niekoľko mesiacov na psychiatrii? To všetko autorka odkrýva postupne a len veľmi opatrne odhaľuje udalosti, ktoré predchádzali Sárinmu úteku a izolácii v horách.
Hanišová ponúka vo svojom druhom románe silný príbeh o dievčati, ktoré sa pokúša vyrovnať s traumou z detstva. Bez falošnosti ukazuje, že detstvo výrazne formuje človeka a najviac ho dokáže zraniť zlyhanie tých najbližších.

KOMPLIKOVANÝ VZŤAH MATIEK A DCÉR

Viktorie Hanišová sa v knihách nevenuje práve najľahším témam. V prvom románe Anežka rozpráva príbeh ilegálne adoptovaného rómskeho dievčatka, z ktorého sa jeho nevlastná matka snaží vychovať človeka podľa svojich predstáv. Hanišová bez sentimentu opisuje komplikovaný vzťah medzi matkou a dcérou, ktorý je narušený hneď od začiatku.
Podobne je to aj v jej druhej knihe. Sára si totiž veľmi nerozumie so svojou mamou, ktorej jedinou starosťou je čistá domácnosť a dokonalý výzor.
Má pocit, akoby bola s dvoma staršími bratmi len ďalším nevyhnutným levelom v naoko šťastnom manželstve.
Sára sa k mame utieka so svojimi detskými starosťami, ale naráža na bariéru nezáujmu a ignorantstva.
"Moja matka na moje slová vôbec nereagovala. Nemohla som povedať nič, čím by som jej strhla mdlý úsmev z tváre, moje myšlienky k nej vôbec nemohli preniknúť, jej koža bola až príliš tučná."

LES AKO ZÁVISLOSŤ AJ LIEK

Neskôr sa k tomuto ignoranstvu pridá uprednostňovanie chlapcov a nehoda, ktorá rozbije rodinu a Sáru prinúti k životu v horách.
Sára trávi všetok čas medzi stromami a machom. Zbiera huby a radšej nepremýšľa, pretože vtedy ju prepadá úzkosť a strach z budúcnosti. Pomedzi jej putovanie lesom sa na povrch dostávajú tiene minulosti, proti ktorým neúspešne bojuje.
Hanišová v týchto miestach odhaľuje pozadie Sárinho rodinného života, ktorý sa proti jej vôli rozdelil na bezstarostné detstvo a svet s obmedzenými možnosťami. Prítomnosť strieda s minulosťou, príčiny dopĺňa následkami a mnoho necháva v tajnosti.

PRÍRUČKA HUBÁRČENIA

Sára každé ráno putuje lesom, pozná každý jeho kút, akoby bola pevne zviazaná s prírodou, vďaka ktorej dokáže prežiť. Je totiž od nej závislá nielen pre peniaze, ktoré za huby dostáva, ale predovšetkým pre nevyhnutný rituál, trasu, ktorú musí každý deň prejsť. Les je jej strateným domovom, závislosťou, liekom, vďaka ktorému sa nezblázni.
"Les pripomínal impresionistický obraz. Farby bolo rozpité, v mlákach na chodníku sa cez vetvy odrážalo nebo. Nikde žiadne ostré farby, len mäkká zelená, modrá a šedá." Nekomunikuje, keď nemusí. Pre ľudí v neďalekej dedine je čudáčkou, ktorá však vo vnútri nesie neznesiteľnú bolesť. Nedokáže svoju hrôzu opísať. Nepozná slová, ktorými by vyjadrila temnotu, s ktorou každú noc zápasí. Po zrade, ktorá ňou otrasie, už ani nepozná dôvod, aby sa o to pokúsila.
"To, čo som v lete zažila, bolo mimo verbálnych schopností. Kedykoľvek som sa nadýchla, aby som nahlas prehovorila o tom, čo sa mi prihodilo, zostali slová uväznené za sklenenou stenou. Doputovali až k nej, ale potom sa od nej odrazili a padali späť dolu."
Sára vedie vnútorné monológy, ktoré len zriedka striedajú dialógy. Rozprávanie je preto väčšinou z pohľadu 25-ročnej ženy, ktorá ho podáva v prvej osobe. Hanišová navyše príbeh vystavala veľmi komorne, vystačí si totiž s pár postavami.
Románu skôr dominujú spomienky z detstva a opisy prírody, hlavne húb. Kniha by tak mohla slúžiť ako príručka hubárčenia. Autorka mu venuje dostatok priestoru, keď píše o ich rozdieloch, spoločných a klamlivých znakoch, jedlách, pri ktorých sa v kuchyni používajú. "Lesná pôda je v Pošumaví prehriata po teplom lete a do toho častejšie prší, je to skrátka počasie pre huby ako stvorené. Rastú prakticky všetky hríby, plávky, muchotrávky, bedle a k nim ešte rýdziky a čírovky. Koncom mesiaca obyčajne objavím na pňoch prvé trsy podpňoviek. (...) Húb býva toľko, že sa mi pletú pod nohy.
Rastú tesne pri ceste, niekde aj priamo na nej. Hubárčenie tohto typu nemám veľmi v obľube, nie je to žiadna výzva. Niekedy dokonca prižmurujem oči, aby som si hľadanie sťažila."
Nemusíte obľubovať huby, ani jedlá z nich, aby sa vám les v podaní Hanišovej zapáčil. Autorka ho opisuje so všetkými odtieňmi aj vôňami. Je autentická natoľko, že si jednoducho predstavíte Sárine kroky v prostredí šumiacich stromov.

METAFORA SA UKRÝVA V PODHUBÍ

Sárin domov je v silnom protiklade voči prírode, ktorú sa snažia ovládnuť sezónni turisti. Tí prichádzajú na Šumavu v kvalitnom outdoorovom oblečení, s mobilmi a autami, kým Sára nosí rozpadajúce sa topánky a používa telefón akoby z minulého storočia.
Dejová zápletka nie je zložitá, a po pár kapitolách je aj celkom predvídateľná. Niečo naznačí aj minimalistická a výstižná obálka knihy.
Napriek tomu autorka udržuje napätie a dynamiku v celom texte. Pomáha si štýlom, v akom je román napísaný, pretože hutný a ťažký príbeh podáva pútavo. Hanišová navyše hubu využíva ako skrytú metaforu, čo celý text s odbočkami do minulosti drží pohromade.
"Ľudia majú tendenciu za hubu označovať to, čo vidia na povrchu. (...) Ale ríša húb je omnoho rozmanitejšia. (...) A navyše – to, čo vykukuje z pôdy, predstavuje len nepatrnú časť obrovského organizmu. Omnoho väčšia časť huby je skrytá pod povrchom, v mycéliu, sieti tenučkých vlákien, ktoré sa v pôde rozliezajú do hĺbky a šírky."
Hanišová používa priamočiary jazyk, spontánne rozprávanie a odmieta všetko vysvetliť. Necháva na čitateľovi, nech si domyslí, prečo matka ignoruje dcérino nešťastie alebo ako odcudzenie so Sárou prežívajú jej bratia. Kniha má tiež nejasný záver, aby si čitateľ mohol predstaviť ďalšie dni v živote ženy, ktorá sa stala obeťou svojich rodičov.
Bez ohľadu na výhrady voči otvoreným koncom je Houbařka vydareným románom a ďalším dôkazom, že Česko má autorky, ktoré nepíšu oddychové knihy, ale silné príbehy so ženskými hrdinkami, ktoré prežívajú osobné traumy.

Pomedzi jej putovanie lesom sa na povrch dostávajú tiene minulosti, proti ktorým neúspešne bojuje.

O autorovi: DENISA BALLOVÁ, reportérka

Teď už vám neuteče ani řádek.

Co se děje v naší redakci i jaké knihy připravujeme, najdete v pravidelném souhrnu ve své e-mailové schránce.

Váš e-mail byl úspěšně přihlášen k odběru. Nezapomeňte adresu potvrdit.

Přihlásit se

Správa účtu

Přehled objednávek Změna osobních údajů Změna hesla
Odhlásit se